Notoricky známi DIMMU BORGIR sú pravdepodobne spolu s CRADLE OF FILTH najprefláklejšou kapelou, akú čierna scéna vyprodukovala. Necháme však spory o komercii a podobných veciach true blackerom a pozrieme sa na veľmi očakávaný armageddon smrtiaceho kultu? (nech mi toto niekto vysvetlí). O očakávaný album sa jedná v tom zmysle, že zatiaľ čo nekritickí priaznivci čakajú, čo to bude za klenot, tá druha grupa "true" zas čaká čo to bude za nepodarok (slušne povedané). Ako to už však tradične býva, pravda bude niekde uprostred.
Zas tu máme reči o živom orchestri (v poslednom čase tiež dosť prefláklá záležitosť) bombastickom zvuku, novom mílniku atď. Proste povyk na ktorý sme už zvyknutí a výsledné dielo a očakávanie treba od takéhoto plevelu radšej pekne oddeliť. A už tu je úvod, príjemne pokalyptický pomalý rozbeh nás vyprevádza na cestu "Armageddonom." Hneď prvá poznámka musí smerovať k zvuku. Je mierne iný ako u mizantropie a svojím spôsobom aj lepší. Bicie sú trocha viac vzadu a jednotlivé nástroje držia pekne pokope a kompozície tak tvoria lepší celok. Ako je u DIMMU BORGIR na posledných albumoch zvykom, produkcia sa nedá nazvať ináč než bombastická, bezchybná, alebo monumentálna. Barkerovi to klepe dobre, orchester dostal obrovský priestor a nie je len kulisou, gitarové vyhrávky a melódie typického Galderovského štýlu tu máme opäť. Shagrathov vokál sa dostal zrejme na mizantropii k svojej finálnej podobu a veľmi sa nezmenil (snáď len vo väčšom využití revu oproti klasickému škrekotu, čo je pozitívom). V porovnaní s minulosťou mi to však pripadá slabšie, keď si spomeniem na zverský rev u "Enthrone"... Klávesy opäť nezaostávajú a aj tu badať isté zlepšenie čo sa technickej stránky týka, aj keď nedostávajú až taký priestor, ktorý je viac pridelený orchestru. Tiež ma teší, že basgitara je oproti starším dielkam oveľa výraznejšia a viac sa podieľa na melodike. Takže toľko novostí.
Dimmu opäť ukazujú, že majú cit pre kompozíciu a istú hitovosť a hlavne vďaka orchestrálnym výletom dokážu vykresať veľmi slušnú atmosféru. AKýsi klimax tejto sa nachádza hneď v druhej skladbe Progenies of The Great Apocalypse. Tá je tak veľmi mierne mojím favoritom celého albumu. S takýmto luxusným (čiernym) leskom sa pokračuje aj v ďalších skladbách a v istých chvíľach vám "Deathcult" môže pripomínať skôr jednoduchší filmový soundtrack ako blackmetalový album. Symfonické party sú do hudby zakomponované veľmi umne, aj keď úprimné povedané, nejedná sa o žiadne umelecky náročné veci, ale pre potreby albumu to plne postačuje. Ďalšie skladby obsahujú opäť rôzne vcelku zaujímavé melodické nápady a postupy, spomeniem svieži riff v štvorke, ktorý sa obzvlášt podaril. Podobne sa to nesie temer celým albumom, len v závere(posledných troch skladbách) sa mi zdá, že nápady, ktoré by vedeli jednoznačne zaujať chýbajú...
Ak by som sa tak celkovo pozrel na Deathcult, tak v čom je vlastne nový? Neviem na pomery Dimmu Borgir mi pripadá ako štandartné dielo. Starí fanúšikovia ho budú oslavovať ako klenot a skvost blackmetalovej hudby, ortodoxní zas ešte viac zatracovať. Ja sa staviam niekam uprostred, je to dobrý album na vypočutie s doslova bombastickým vyznením s veľmi melodickou výstavbou skladieb, ktoré vedia zaujať na prvé počutie, ale časom môžu zas omrzieť. Tak si vyberte.
P.s: Čo mi ešte narušilo dojem z albumu je záver Eradication Instincts Defined, keď sa ocitneme na bojisku druhej svetovej vojny(alebo prvej?) tak mi to skôr zaváňa históriou ako futurizmom o ktorý sa album snaží.